streda, 22. marca 2017

Čo sa stalo so S.e.N Art?

Je to už nejakých pekných pár týždňov, vlastne už tri mesiace, čo som nezapla šijací stroj a neušila absolútne nič. 
N.I.Č.
Dlho som si ani nedokázala predstaviť, že by som nešila dlhšie ako týždeň, nedajbože dva. Ale muselo to prísť.


Minulý rok bol veľmi náročný. Presťahovali sme sa do nášho domčeka (to bolo ešte koncom roka 2015), ja v deviatom mesiaci tehotenstva s naším štvrtým bábätkom, manžel časť roka bez práce, snažil sa zarábať fuškami, čo nie vždy vyšlo, ťahali sme to, ako sme vedeli. Šila som veľa-preveľa, najmä  pred Vianocami, kopec objednávok a mňa to tak bavilo. Popritom som stále pracovala z domu aj ako externá redaktorka. Plus deti a domácnosť.

Moje štvrté tehotenstvo bolo náročné. Tak veľmi som si želala pripraviť sa na príchod toho malého človiečika, veľmi som túžila viac sa naladiť na svoje vnútro, na svoje dieťa v brušku. Túžila som cvičiť tehotenskú jogu, chodiť plávať, starať sa o seba, chystať si veci pre bábätko... Nič z toho sa nedialo, lebo bolo treba riešiť iné, existenčné veci. Ani neviem, ako mi to tehotenstvo ušlo. Ani neviem, ako som sa dostala do deviateho mesiaca. Celý čas som pracovala, nevydýchla som si. A i keď šitie bolo mojím úžasným hobby a útočiskom, mojím relaxom a naplnením, cítila som, že to nie je dobré. Bolo toho veľa. Bol to chaos. 

Náš najmladší drobček prišiel na svet. Krásne no nesmierne uplakané a mrzuté bábätko. Aj ako „ostrieľaná“ štvornásobná mamina som mala čo robiť, aby som to psychicky zvládala. Jeho plač bol na dennom poriadku, pomáhalo len nosenie v šatke. Nosenie bolo každodennou záchranou, neviem ako inak by sme to zvládali.

Moja psychika bola ale v háji. Malinký plakal a plakal a ja som často plakala s ním. Bolo toho veľa, čo som v sebe riešila. Nič nebolo ideálne, veľa vecí ma trápilo, od malého som sa nemohla pohnúť ani na krok niekoľko mesiacov (vlastne prvé tri mesiace sa nedalo poriadne nič, pretože jedine ja som ho dokázala utíšiť a aj keď moja mama sa obetavo podujala postrážiť ho, keď som veľmi súrne potrebovala napríklad na prehliadku po šestonedelí, bolo to kruté... doteraz si pamätám, ako som jej telefonovala ohľadom situácie doma a počula v telefóne šialený rev nášho šestýždňového Tomáška...). Bolo to naozaj náročné obdobie. K tomu som ešte mala doma aj mladšiu dcérku, ktorá zatiaľ do škôlky nechodí a je so mnou doma.

Stále som však túžila aj šiť. Potrebovala som tvorenie, ako moju terapiu, ako odreagovanie sa od tej vyčerpávajúcej časti života a stereotypu. Keď sa dalo, šila som aj s malým v šatke, pričom Emka sa pri mne hrala, kreslila si alebo pozerala rozprávky. Tešil ma záujem ľudí o moje hračky, o moju tvorbu. Takto sme fungovali nejaký čas.

Ako Tomáško rástol, veci sa menili. Manžel si našiel prácu, malý prestal byť tak uplakaný, mala som viac času na šitie. Myslela som, že sa to bude zlepšovať, že opäť naberiem silu a budem sa môcť venovať šitiu a novým projektom v súvislosti s tým (mala som plnú hlavu nových dizajnov hračiek).

Šila som u nás v spálni. Inak sa nedalo. Neexistovalo, že by som chodila do nejakej svojej dielničky. Nebol na to čas a aj keď som mohla mať dielničku u mojich rodičov v susednom meste (7 minút cesty autom), nevedela som si to predstaviť. A tak som šila doma v spálni.

Bola som ale v neustálom strese. Stačil totiž jeden pohľad na policu s látkami a na môj „pracovný stôl“ (rozumej stôl s počítačom a šijacím strojom zároveň), plus postieľku nášho malého, z ktorej sa stal sklad všetkých možných pomôcok na šitie (aspoň našla nejaké využitie, lebo malý v nej nespal asi ani raz...)  a vychádzalo mi len jedno slovo – CHAOS! Vedela som, že takto to ďalej nejde. 

Cítila som sa zle. Nevedela som sa poriadne tešiť z ničoho. Prekážali mi látky, prekážali mi nitky, vadila mi všade sa povaľujúca výplň do hračiek (pozná asi každá žena, ktorá šije hračky a používa polyesterovú výplň do hračiek...). Ten chaos, ktorý vládol v mojom šití, vládol aj v mojom živote. Všade bol chaos. Nevládala som sa venovať domácnosti, deťom a ešte mať poriadok v mojom pracovnom kútiku v spálni, čo ma len viac a viac frustrovalo a stresovalo.

Pred Vianocami 2016 som sa rozhodla upratať látky a materiál, ukončiť šitie a odniesť všetko k mojim rodičom do mojej bývalej dielne. Dokončila som poslednú objednávku a zatvorila som na chvíľku dvere za šitím.  A doteraz sú tie dvere zatvorené.

Vďaka tomu, že som sa zbavila pohľadu na ten chaos, vďaka tomu, že necítim boľavý krk a tŕpnutie rúk z neustáleho šitia, mohla som sa konečne sústrediť na to, čo sa mi moje celé vnútro snažilo už tak dlho povedať – SPOMALENIE. Potrebovala som to ako soľ. Spomaliť. Vypnúť. Proste len byť.



Našťastie to všetko vyšlo tak, že manželovi sa podarilo nájsť prácu a ja som už nemusela až tak veľmi drieť, aby sme poplatili všetko, čo treba.

Začala som znovu žiť. Alebo sa aspoň snažím. Krok za krokom. Dávať dokopy seba. Pretože posledné roky, aj keď som určitým spôsobom žila svoj sen (šitie, tvorenie a záujem ľudí o moju prácu), zabúdala som na iné veci, ktoré boli dôležité.

A tak zatiaľ netuším, čo bude ďalej so S.e.N Art. Dávam si toľko času, koľko bude treba, aby som našla odpoveď. Určité riešenia sa črtajú v mojej mysli, zatiaľ ale nechcem predbiehať. Jedno však viem iste – nikdy som nechcela byť „šička“.

Čo milujem a čo ma napĺňa na celom S.e.N Art-e najviac je vymýšľať nové dizajny, vymýšľať a tvoriť nové postavičky, bytosti. Každú jedinečnú a originálnu. Baví ma tá rozmanitosť a sloboda. Čo nechcem je šiť tristo rovnakých medvedíkov alebo bábik. Nechcem, aby S.e.N Art bol „pásovou výrobou“, aj keď s nálepkou handmade.

S.e.N Art nevznikol ako "biznis". Vznikol ako únik jednej mamy do "iného" sveta, ako túžba tvoriť a prinášať svojou tvorbou radosť deťom, je ako moje piate fiktívne dieťa. To, že sa z neho stal celkom slušný príjem počas materskej, je druhá potešujúca vec, ktorá nám veľmi pomohla. 

Ale snaha urobiť z toho väčší „podnik“, „firmu“, ktorá bude vyrábať hračky, stroskotala viackrát na rôznych veciach. Jednak nie je možné, aby som šila tie množstvá hračiek sama a pri snahe nájsť vhodných adeptov na šitie hračiek som narážala na jeden problém za druhým. Nefungovalo to. A dnes som za to rada. Všetko má a malo svoj zmysel.

S.e.N Art nekončí, len zatiaľ oddychuje a ja presne neviem, aký vlastne ďalej bude. Viem ale, že tvoriť neprestanem. Pretože je to veľká a dôležitá súčasť môjho života:)

Ďakujem vám všetkým, ktorí ste ma na mojej ceste podporovali a stále podporujete. Ďakujem za vaše pochopenie, že momentálne na objednávku šiť hračky nemôžem. Verím totiž, že v hračkách to cítiť – tú energiu, keď ich šijete s láskou a nadšením. A keď to práve necítite, nemali by ste to robiť.  Ďakujem za vašu trpezlivosť.


štvrtok, 9. februára 2017

Zázračný liečivý dotyk - kontakt koža na kožu

Prvý tohtoročný príspevok píšem až dnes, pretože koniec starého roka a začiatok nového bol (a ešte je) pre mňa veľmi búrlivým obdobím. Akoby niektoré zásadné zmeny - sťahovanie, pôrod nášho štvrtého bábätka a mnohé iné veci, na mňa doľahli až teraz...No ale o tom som nechcela. Chcela som sa s vami podeliť o úžasný dar, ktorého silu som si naplno uvedomila až teraz, pri štvrtom dieťati...

foto: pixabay.com
Je zvláštne, ako na niektoré veci človek príde až postupom času a až pri štvrtom dieťati v mojom prípade. O dôležitosti kontaktu koža na kožu (skin to skin) pre bábätko som vedela síce už skôr, konkrétne pri treťom bábätku, ale nejako mi nenapadlo využiť tento úžasný dar a liek v rôznych prípadoch, najmä v chorobe.

Pri štvrtom bábätku som mala možnosť zažívať kontakt koža na kožu častejšie. Aj kvôli tomu, že Tomáško bol veľmi uplakané a náročné bábätko. Keď som už niekedy nevedela, ako ho upokojiť a utíšiť, vyzliekla som sa do pol pása, jemu nechala len plienku, položila ho na seba a tak sa vždy upokojil. Bolo to ako zázrak, vždy to zabralo. Nadojčil sa v tejto polohe, často mi tak aj zaspal a často sme tak spávali aj v noci.
To bolo však skôr v prvých týždňoch a mesiacoch.

Tieto Vianoce boli ťažké, pretože Tomáško mal svoju prvú chorobu aj s horúčkami, ktoré presahovali 39°C. Nie som veľmi na zrážanie teploty liekmi, lebo verím, že horúčka má svoj zmysel, no pri našom malom chlapčiatku, ktoré celé horelo, mi bolo strašne. Pozná to asi každá mama – keď je dieťa choré, akosi sa nevieme poriadne na nič sústrediť a želáme si len, aby to už bolo za nami a aby to nebolo nič vážne.

V tých horúčkach, kedy náš Tomáško vyzeral ako handrová bábika, nám veľmi pomáhal kontakt koža na kožu (teda on len v plienke a tenkých pančuškách a ja do pol pása vyzlečená a navrch som si prehodila mikinu). Takto sme trávili veľa času, nosila som ho v šatke alebo v Manduce, spievala mu, dojčila takmer nonstop.

Takýto kontakt sa odporúča aj na znižovanie teploty, no ja som mu teplotu nemerala každú chvíľku (vlastne za celú chorobu asi len dvakrát, pretože nemáme bezdotykový teplomer a nechcela som ho dráždiť meraním teploty v zadočku), takže neviem, či to malo na teplotu vplyv.  Párkrát sme mu ale dali aj sirup od teploty, aby si trošku vydýchol a uľavilo sa mu.

Vedela som napríklad, že kontakt koža na kožu zvyšuje tvorbu mlieka. Nikdy som to však nezažila na vlastnej koži v takej sile ako pri tejto chorobe. Mala som zrazu mlieka toľko ako v prvých týždňoch po pôrode. Prsia som si ani nespoznávala! 
Toto mám teda potvrdené a môžem povedať, že ak potrebujete podporiť tvorbu mlieka, kontakt koža na kožu robí doslova zázraky.