Časti ľudského tela - kto sa v tom má vyznať???

...nechcem teraz písať o tom, že by som sa ja sama nevyznala v častiach ľudského tela, ale moje deti v tom teda občas majú riadny chaos.
Nedávno som sa skoro rozpučila od smiechu, keď syn zahlásil pri jedení polievky: "...och, namočil som si BRADAVKU do polievky!" Pozrela som na neho, že ako to myslí a keď som uvidela jeho mokrú bradu, pochopila som, že si namočil do polievky svoju BRADU:-) Nuž náš syn sa v tomto smere stále akosi nepolepšil a tak sme sa dozvedeli napríklad aj to, že keď má tatinko zanedbané "fúzy" (teda, keď sa nejaký čas neholí), tak jeho BRADAVKA je pichľavá:-)))

Dcérka zasa prišla s inou slovnou zámenou. Keďže je doteraz kojená, je jasné, že svoj zdroj obživy dobre pozná a volá ho pekne a milo "cicíček":-) Dnes však svoj "cicíček" prekrstila na "môj krásny cicinko". Skoro som opäť pukla od smiechu.

Mne sa zasa bežne stáva, že namiesto "Počkaj, umyjem ti ústa" poviem "Počkaj, umyjem ti očká" (deti potom na mňa hľadia ako na blázna, no už som si zvykla:-). 

Aj takéto veci človek zažíva pri deťoch a materská tak býva neraz poriadne veselá...

Keď mama ochorie

...asi mám teraz nejaké začarované obdobie a veľa vecí sa kazí. Najskôr "odišiel" počítač, potom aj náhradný počítač a keď už sa zdalo, že bude všetko v poriadku, odišlo pre istotu na nejaký čas moje zdravie.

Predstavte si matku dvoch malých detí, ktoré veselo pobehujú po byte (nebola som schopná ani syna do škôlky zaviezť a manžel chodí do práce príliš skoro, takže som mala doma oboch drobcov), doslova priklincovanú k posteli a nemohúcu tým dvom malým stvoreniam ani raňajky pripraviť. Prejsť na WC bolo takmer nadľudským výkonom a priznám sa, že niektoré etapy tejto nie veľmi dlhej trasy som šla štvornožky... Zimnicu striedala vysoká horúčka, hlavu som si miestami priala radšej nemať, len aby ma tak hnusne nebolela, nehovoriac o tom, ako ma bolelo celé telo. Veľmi nepríjemné, obzvlášť, keď si plne uvedomujete, že váš manžel nemá žiadnu možnosť vziať si dovolenku a nehrozí ani skorší príchod z práce kvôli manželkinej totálnej neschopnosti.

Jediné, čo ma držalo v tých ťažkých horúčkovitých chvíľkach, keď mi telesná teplota stúpala k závratným výškam a ja som bola schopná iba ležať v posteli, bola moja mama. Nebyť jej, neviem-neviem, ako by to dopadlo. A to moja choroba trvala naozaj len jeden deň (i keď pred dvoma dňami som mala repete a opäť som strávila deň v posteli s horúčkami).

Uvedomujem si, aké mám šťastie, že mám koho požiadať o pomoc v takýchto chvíľkach. A tiež si uvedomujem, koľké matky také šťastie nemajú. Naši manželia musia pracovať a živiť rodinu a niečo také "malicherné" ako choroba manželky nie je dostatočnou ospravedlnenkou pre zamestnávateľa. Ako by to asi vyzeralo, keby chlap zavolal šéfovi: "Dnes neprídem, mám chorú ženu a musím sa postarať o deti a domácnosť!" Hm, neviem, ktorý šéf by takúto "ospravedlnenku" zobral (i keď česť výnimkám)... Naozaj netuším, ako to zvládajú ženy, ktoré nemajú nikoho nablízku a aj s takýmito vecami si musia poradiť vlastnými silami...

Asi každá matka sa desí chvíle, keď jej ochorie dieťa, alebo ešte horšie viac detí naraz. No ono je rovnako hrozné, ak ochorie matka sama. Pocit bezmocnosti a odkázanosti na pomoc druhých je veľmi nepríjemný. Ja len dúfam, že mojim chorobám aspoň na niekoľko mesiacov odzvonilo a budem si užívať konečne normálny stav.

Ako sme dcérke kupovali nohavičky

Keď náš syn skončil s plienkami, bolo mu absolútne jedno, aké slipy má oblečené. Aj keď som sa snažila ukázať mu pekné obrázky na jeho nových "spoďárkoch" (boli sloníkové:-), nejavil žiadny záujem. Proste chlap.
Dcérka je ale celkom iná káva. Keď zistila, že život je krajší a lepší bez plienky na zadku, nastala chvíľa kupovania prvých nohavičiek.
Nabehli sme teda do jedného z našich supermarketov s dcérkou v nákupnom vozíku. Prehliadala som si všetky tie "gaťušky" pre malé slečny a z pohľadu bezpečnosti ako aj praktickosti som zvolila čisto biele nohavičky pre našu bambuľku. Pozrela som vhodnú veľkosť a ukázala som nohavičky dcérke. Tá div, že nevyskočila z vozíka! Ona totiž také nohavičky nechcela a dávala nám to jasne a zreteľne najavo.
"Tie sú neni pekné!" vrieskalo dieťa vo vozíku a ukazovalo na nohavičky s mačičkou Hello Kitty. No zbohom! Naše dieťa malo nejaké dva roky, no už presne vedelo, že čisto biele nohavičky jednoducho nie sú in a chce to niečo viac - napríklad spomínanú Hello Kitty.
Nuž, keby som tam bola ja sama, vezmem biele nohavičky a prášim k pokladni. Lenže malo to jeden háčik. Bol tam s nami aj manžel, dcérkin milovaný tatinko, ktorý by pre svoju malú princeznú aj modré z neba zniesol a tak sme napokon odchádzali s jednou sadou bielych nohavičiek a druhou sadou "cickových" nohavičiek, ktoré si naša slečna jednoducho vydobyla.
Ktovie, čo nás čaká počas jej puberty...